V čase, kedy som sa rozhodoval či sa formou blogu mám podeliť so svojimi postrehmi zo života som si povedal, že sa nebudem zaoberať politickými témamy, lebo sa mi ľahko môže stať, že budem známými „diskutérmi“ ihned označený za takého alebo onakého …fóba, ….fila alebo čosi iného. Avšak to, čo sa už dnes deje v masmédiach ma už tak rozpumpovalo, že napriek hrozbám z týchto urážok to napíšem aj tak.
V provom rade chcem uviesť, že si pamätám ako žiak základnej školy na akcie pri úmrti J.V.Stalina i K.Gottwalda, na kolektivizáciu, na politické školenia mužstva /PŠM/ počas vojenskej základnej služby na Šumave rok po Kubánskej raketovej kríze, na prednášky z marx-leninskej teórie počas štúdií na VŠ, ale také masírovanie mozgov aké prebieha teraz som nezažil ani v tých časoch a to tam boli skutočne rôzni prednášajúci. Niektorí boli presvedčení o tom čo prednášali, iní to brali ako svoje zamestnanie a bez vnútorného presvedčenia o tom čo prednášali. Ľudia si ešte pamätali na to, kto za nich vo vojne cedil krv a vážili si tieto obete. Chápem aj to, že ľudia zabúdajú a vedia sa niekedy chovať nevďačne voči tým, ktorí im v minulosti pomohli. Viem toho o takých prípadoch zo svojej praxe dosť. Do nedávna som si myslel, že ľuďom ktorým iní zachránili existenciu života by im mali byť ich potomkovia vďační ak nie naveky, tak aspoň niekoľko generácií. Mýlil som sa, priznávam.
Po rokoch studenej vojny a chvíle kľudu ju tu máme zase. Ktosi tu sústavne a všemožne, priam paranoidne tlačí ľuďom do hláv kaleráby o ruských hrozbách a robí pritom vedome zo seba dobre platených demagógov. Titulky novín ako napr. „Putin posúva rakety na západ“ a informácie, že Moskva napína svaly a iné bombastické názvy článkov majú zrejme vo verejnosti vzbudiť dojem, že V. Putin už nemá na starosti nič iné, ako vyprovokovať III.svetovú vojnu. Uveriť tomu, že národ ktorý prežil cez druhú svetovú vojnu také obrovské utrpenie a straty na životoch po ničom inom netúži, môže iba skutočne necitlivý človek bez štipky citu a empatie. A takými bez nadávania pohŕdam.
Vyhlásenia a poplachy generálov NATO rôznych rangov, že v medzinárodných vodách sa zjavili ruské stíhačky, potom ponorky a inde zase bombardéry, ktoré sa nebezpečne ku komusi priblížili tu máme skoro každý deň. Ak sa teda ku komusi priblížili, tak tam musel byť tiež. Alebo jedni môžu a iní nie? Rád by som sa pri tejto príležitosti spýtal autorov takýchto článkov a im podobných, čo by robili, ak by za plotom ich domu pobehovalo a nazeralo do ich záhrady podozrivé muníciou opásané indivídum so samopalom a odisteným granátom. Zrejme by ho išli s otvorenou náručou privítať.
Alebo, ako si teda mám vysvetliť to, kam dospela naša slávna Európska únia s jej predstaviteľmi z radov politikov a generality keď jej vyše 508 miliónova populácia sa nevie sama ubrániť stále fabulovanej hrozbe zo strany Ruska a za masívnej podpory médií sa permanentne preto dožaduje zvýšenej ochrany aj od vyše 318 miliónovej Ameriky. Dokopy vyše 826 miliónová aliancia NATO má „furt“ nejaké minrdráky zo zaútočenia 143 miliónoveho Ruska.
Alebo je to všetko naopak a oprávnené obavy by mal mať ktosi iný? Ten sa však na rodzdiel od celej hrdinskej aliancie NATO a jej evidentne vojny chtivých generálov ako vidieť z toho všetkého „nepototo“ a ukazuje, že sa dokáže aj brániť, čo sa zase tej presile akosi nepozdáva.
Však som z toho nejaký zmätený, by sa dalo povedať slovami majora Halušku z Čiernych barónov.