V mojom detstve nás školopovinných detí v ulici do stovky veľa nechýbalo. Televízia nebola, tobôž mobily, tablety alebo počítače. O to viac sme sa medzi sebou rozprávali a hrali. Po škole, až do neskorého večera sme pobehovali po ulici. Dievčatá na konci ulice pod starou morušou stále o niečom klebetili a my chalani, väčšinou v červených trenkách s bielymi lampasmi, tričkách a trampkách na boso sme kuly bojové plány.
Akcie na votrelcov zo susedných ulíc a kde akých našich rovesníkov, ktori sa nevedomky objavili v našej ulici vyvolávali v nás efekt ohrozenia teritória, ako u sršňov. Bez asistencie verejnosti a rodičov, sme si poriadok robili sami. Nikto sa nikomu nesťažoval keď dostal na „bendžo“. Pocit spolupatričnosti bol nepísaným zákonom a žalobaby mali utrum, stali sa vydedencami z partie.
Na tieto časy z detstva si spomínam keď vidím, ako sa správajú naši dospelí politickí reprezentanti o ktorých by asi malo platiť, že sa budú chovať rozumnejšie a racionálnejšie ako malé deti. Denne ma ale presviedčajú o tom, že sú čim ďalej ufňukanejši, ich ambície sú väčšie ako schopnosti, sú háklivejší ako odolní, bezohľadnejší ako sebakritickí, utáranejši ako diskrétni a neviem kde berú istotu, že ľudia majú takú krátku pamät, ako by si oni želali.
Prečo majú nutkanie, dokonca potrebu pre vlastné zviditeľnenie urobiť zo seba, na úkor iného človeka alebo dokonca i vlastného štátu žalobabu, to je ťažko pochopiteľné. Bez štipky hanby, namiesto konštruktívnej kritiky priživujú mediálne bubliny, tvária sa bohorovne, ako by im absolútne nevadilo čo si o nich ľudia myslia a že robia zo seba užitočných idiotov pre niekoho úplne cudzieho.
Zatiaľ čo v českej tlači márne hľadám zmienku o tom, že tam mali dva dni údajne uneseného obyčajného kriminálnika z Vietnamu, ktorý si v Nemecku užíval zdefraudované milióny s manželkou a v Paríži aj s milenkou, u nás sa o tom hovorí a píše už dva týždne, zasadajú parlamentné výbory a už by hneď samozvaní arbitri najradšej kohosi videli aj bez riadneho vyšetrenia veci v base. Pritom poriadnu porciu masla má na hlave, ako obyčajne, ktosi iný. Ale to im nevadí, lebo žalobaby majú možnosť sa zviditelniť. Zveličovanie a nafukovanie akejkoľvek udalosti do priam obludných rozmerov, ako naposledy s motorkármi, ktorí dokonca vraj môžu ohroziť aj neďalekú atómovú elektráreň, určite nemá ako komédia obdobu. Vypustiť zo seba s úplnou vážnosťou takúto haluz a perlu ducha, to je teda sila. A to je zase tragédia. Ako ale môže niekto takéhoto človeka zvoliť za svojho zástupcu v parlamente, mi nejde stále do hlavy.
Žalovanie a ohováranie vlastného štátu v médiách a v cudzine akoby žalobabám lahodilo ich egu. To im ide najlepšie a ako to sledujem, nemajú v tejto praxi vo svete konkurenciu. Ani medzi vtákmi. Pritom si ale určite neuvedomujú, že zhadzujú predovšetkým samých seba, lebo bezcharakterné žalobaby nemá nikto rád. Ani malé deti.
A o tom to je.