Je moc neskoro večer, teda aj tma a ani lístek na strome sa nepohne. Azdaj sa aj pohne, ale neni to videt. Ked v dome brnkne telefón, očut tichučkým deckým hláskom, že: Halooó?
Je doma tatko? Kdosik z druhého konca bol zvedavý.
Je.
Tak mi ho daj k telefónu!
Nemóžem. Behá hore dole po dvore v papučách a čosik vykrikuje.
Je tam manka?
Je.
Tak mi ju zavolaj!
Nemóžem. Je na ulici a rumázgá.
Je tam ešče kdosik?
Sú tam policajti a čosik jéj vyprávajú.
Tak ich zavolaj!
Nemóžu dojcit, čakajú na hasičov.
Čo to tam zavýja a rachocí?
Začalo poránne fúkat, lebo doletela helikoptéra s kukláčmi.
Kristových sedem rán, čo tam šecci scú?
Hladajú ma. Už od obeda čučím ve skrini.
Nenašli? Hladali. Nakonec ho našli.
Ve správach som zaseky zachytil, že redachtori z tlače aj televízora, rechtori, študenti, poslankyne parlamentu, šecci vyzývajú, žalujú a urputno hladajú už tri týnne jakúsik jennu utajenú a jennu kýmsik zapatrošenú diplomovku či čo a furt ništ.
Našli? Nenašli? Nájdu? No nenájdu! Aj ked sa rozglejá. A móžu hladat kolko a jako scú. Ledajak sa kdosik kdesik prekecne. Už je to tak otrepané, že sa na týchtok škandalóznych správach skór na zaplakánie začínam dobre bavit. Lebo šak mne ništ nechýba a mám aj fúru času.
A o tom to je.
A ešče abych nezabudél, dakujem úctivo za pozornost.