Sedím si len tak, pekne-krásne skrčený ve fotele a kukám televízor s dálkovú prehazuvačkú v pohotovostnéj polohe na pupku a čo vidím. Konečne. Nesklamali ma. Jenna tlačovka za druhú, šelijaké vyhlásenie ministrov, preccedov, s otázkami aj bez otázek od škrabákov a v duchu si opakujem, že to je dobre, to je dobre. Aha, hen zaseky vidím poslancov jako sa hádajú kerá vláda je lepšá, natahuvačky o kdejakésik funkcie, kdo komu nehal práznu vykrannutú špajzu a zaseky si furt hovorím, že to je dobre, to je dobre. Že som to tam neni já.
Čosik jako u dochtora, kerý akurátneky vyšetruval jenného nemenuvaného pacienta. Preklepuvával ho, očúval, hrabal sa v jeho bohatéj zdravotnéj karte jako já v mojém práznem pudelári a mrmlal, že to je dobre, to je dobre, aj to je dobre, aj hento je dobre. Ked sa natešený dedko konečne opovážil opýtat, že čo je teda jakože dobre, tak mu dochtorko povedal, že to je dobre, že to šecko nemá on sám.
Neni som nijaký precceda. Ani žannéj strany, lebo som si nijakú z dóchodku nekúpil a ani som nikdej nekandiduval, preto som neni ani precceda vlády. Aj to je dobre. Pre šeckých.
Ale já som najvác rád preto, lebo mi nigdo nenadáva do debilov, zlodejov, mafiánov, bláznivých šašov, kreténov a čo ja viem čeho a kdekeho. Šak by sa mi to za hentaké ich platy ani nevyplatilo. A vóbec nebanujem. Aj to je dobre.
A ešče dakujem za pozornost a nenadávajte mi, úctivo ích prosím pekne.