Stalo sa to včera, keď som ho, teda akože premiera vlády, sledoval pri jeho trápnej tlačovej besede k diplomovke. So slzami v očiach. Najprv od smiechu, potom z toho, že tento človek je vlastne predsedom vlády “tejtokrajiny”. Už som v mojom živote počul všelijaké výhovorky, ale to, čo tento občan dokázal, by nevypotil ani sopľavý chlapec. Zbabelé výhovorky, zbytočné bláboly naťahujúce čas, tvrdohlavé zotrvávanie na jeho klamstve, zlostné pohľady a prskanie na nepríjemné otázky má síce stálo kopu času, ale pripomenulo mi to príhodu, keď sa kamarátky medzi sebou rozprávali o tom, či sa môžu pri milovaní pozerať manželovi do očí. Pokiaľ si to jedna pochvaľovala, tá druhá povedala, že to už v živote nikdy nechce zažiť, lebo pri tom milovaní práve jej manžel stal vo dverách.
Keď som sa ja pozeral do očí tohto kvázi premiéra počas tlačovky a dnešnom vystúpení v Národnej rade, čo som tiež nemusel zažiť a si to odpustiť, tak ma presvedčil, že tento prichytený klamár, zlodej duševného vlastníctva, daňový podvodník a zbabelec, samoľúby egomaniak neznášajúci kritiku jeho majestátu voči ktorej ihneď agresívne útočí, sa nikdy nemal stať predsedom vlády. Že sa tak ale stalo, nie je chválabohu moja vina.
A o tom to je. Ďakujem za pozornosť.