Dalo by sa teda povedat, že nakupili obidvaja. Kdo a jako, nech láskavo posúdí každý sám.
A tom to je
A ešče, dakujem za pozornost a nehnevajte sa na mna, úctivo ích prosím pekne.
Ked som bol malý chalan chodil po našém meste jeden počerný chlápek, neviem odkál ból, na starém rozheganém aute a cez amplión vyrevúval, že “ kóóóžky, kupujem kóóóžky”. Ludie mu nosili k autu šelijaké kožky ze zajacov, aj čosik, čo sa na kožky ze zajácov v našich očách podobalo. Spokojnost bola po rokuvání o cene na oboch stranách a kožkár pokračoval za jeho zvukových efektov dalej a naša banda s revom a rehotom po nom.
Šcera som v televízore zase po dobrých šedesátich rokoch na vlasné oči aj uši videl
auto, nie s jenným ampliónom, ale s váceríma z kerých šofér vyblakuval čosik o zlodejoch, mafianoch, papierikoch a tak dálej. Aj auto bolo inakšé, také moderné a určite aj drahšé, jak mal ten kožkár kerého som poznal. Tento šak bol, jako som zistil z Trnavy a nekupoval kožky, ani ništ inšé, ale došél do Bratislavy robit neplechu. Dotyčný výtržník v jeho pomaluvaném aute nebol nikdo iný jako istý fagan, kerému jeho tato v nedelu pri obede uchmatél z taniera a zjedél opečenú kožku z kurata kerú si šanuval, čo ho polla neho samého tak rozčúlilo, až ho to rozplakalo. Polla šeckého, tento traumatický zážitek z detstva ho poznačil na celý život, lebo aj v televízore o tom ešče plačlivo po rokoch spomínal a hovoril. To som též videl na vlasné oči aj uši. No a kedže henten trnavský kurací kožkár sa nesprával ke svojim poslucháčom tak slušne jako ten zajačí kožkár, tak pri ich autách došlo k úplne, ale že naozaj úplne k inakšemu finále. Zajačí kožkár odchádzal vždycky usmátý a spokojný, zatál čo henten kurací kožkár dostal dva razy do zubov a odchádzal nepochopený a ufnukaný, čo je též zdokumentované. Aha ho:
Dalo by sa teda povedat, že nakupili obidvaja. Kdo a jako, nech láskavo posúdí každý sám.
A tom to je
A ešče, dakujem za pozornost a nehnevajte sa na mna, úctivo ích prosím pekne.