Ráno, približne o 06:18 hodine, minúta hore-dole, kuknem z postele polozalepenými očma a cez okno vidím, jako sa na nebi prevalujú šedé mraky. Ve svojéj hlave som vyhodnotil situáciu, že polla šeckého to vypadá tak, že začne konečne cedit. Jako tak v tejto ponuréj atmosfére dumám, zrázu som zbadal moje “slnéčko” keré pricupitalo prámo ke mne, nahla sa, zabalansuvala a božkala ma rovno na hubu. Len čo som sa z teho jako-tak zmátožil, já jej na to, že: éjha starká, tento den sa teda nádherne začína a hnedkaj sa mi aj krajší zdá.
A ona, čosik, jakože: haste krám, maj radost
A já že: očuj, slúb mi, že si dneskaj budeme hovorit pekne.
A ona nežne, že: no dobre, ale len dotedy, kým ma nenasereš.
A bolo vymaluvané. Čarokrásná romantická idylka, kerú som očakával a tešil sa na nu jako puberták, sa na to tata kolosálne zvrhla v tvrdú realitu a bola zrázu v lufte. Jéj záblesk dlho nevydržál a vyfučál skoréj, jako by sa prevalil do vášnivého finále.
Nije že bych sa čosik-kdesik stažuval na hento alebo tamto, ale v momente mi docvaklo, že bude nasleduvat už zaseky taký bežný, normálný den, plný šelijakých situačných kotrmelcov, snád aj neformálnéj, konštruktívnéj, družnéj manželskéj komunikácie a výmeny názorov. Potažmo sa móže aj stat, že dójde k nehoráznéj spŕške z mojého uhla pohladu vyložene jennostranne zaujatých monológov voči mojéj osobe, že jakože ona, teda tá moja, mosí myslet úplne na šecko a já, pochopitelne, furt mysĺim len na jennu vec a na samé hovadiny a dokola to jéj ratatata aj blablabla atd, atd, jako to už bývává po padesátych šéstých rokoch manželstva s jennu a tú istú.
A o tom to je.
A ešče, dakujem úctivo za pozornost, prajem pekný den a ostávam s pozdravom: Za krajšé zajtrajšky.
A hotovo.
No u nás asi 4 kvapky na m2 .. ...
Tak hádam celé Slovensko bude mať dnes pekný... ...
Celá debata | RSS tejto debaty