patriot

Emapatia je zložitý emocionálny proces resp. schopnosť premietnuť svoje vlastné „ja“ do psychického obrazu inej osoby tak, že nastane súznenie a následné porozumenie postupujúce od emotívnej k racionálnej rovine. Vciťovanie sa je podmienkou možnosti chápania druhého.

Táto vlastnosť človeka sa nedá kúpiť v lekárni, ani ju do človeka naliať vo forme infúzie. Je to podľa môjho názoru vlastnosť, ktorá súvisí predovšetkým s výchovu v rodine, nadobudnutá životnými skúsenosťami a zrejme aj niečim, čo má v sebe človek už od narodenia. Cit a súcit je niečo, čo sa medzi ľudmi žiaľ akosi vytráca.

Začiatok novembra je v roku zvláštny v tom, že si vo sviatok Všetkých svätých spomíname na miestach piety na svojich nebohých predkov, priateľov a známych. V tomto roku si tiež pripomíname pri hroboch a pamätníkoch padlých vojakov v I. svetovej vojne na 100. výročie jednej z najkrvavejších bitiek tejto vojny pri Verdune vo Francúzku, ktorá prebiehala od 21.2.1916 do 18.12.1916 a ktorá si vyžiadala 250.000 mrtvých a vyše pol miliona zranených.

Kto ju akým spôsobom vyvolal, prečo a aká zámienka jej začatia poslúžila sú všeobecne známe.

Možno menej známe je to, ako sa uvádza v knihe „Vojenské dejiny Slovenska“ IV. diel, že z územia súčasnej Slovenskej republiky bolo počas Prvej svetovej vojny do rakúsko-uhorskej armády zmobilizovaných približne 400.000 vojakov. Z nich 69.000 zahynulo (padlo na frontoch, zomrelo v dôsledku zranení v lazaretoch, zomrelo v zajatí alebo ostalo nezvestných). Ďalších 61.000 bolo postihnutých trvalými následkami zranení. Pre koho a začo?

Len predstava, že žijete v r. 1914 a Vaše dieťa, otec, brat alebo iný príbuzný musí narukovať, v dobytčáku ho zavezú s rovesníkmi kdesi do miesta o ktorom dovtedy ani nepočul, dajú do ruky zbraň a vyženú zo zákopov plných blata aby strieľal po ľuďoch, ktorí mu dovtedy nič neurobili je desivá. V tom lepšom prípade obíde zdravý, v horšom ho niekto alebo niečo zraní, v mnohých prípadoch zanechá psychické traumy a v tom najhoršom prípade Vám po ňom nič nezostane.

Čo prežívali rodiny ktoré prišli o svojich najbližších, živiteľov rodín, aké trápenie čakalo ich vdovy, siroty, matky, to si v dnešnej dobe človek i s riadnou dávkou empatie vie ťažko predstaviť. Tých, ktorý tento do tej doby nevídaný konflikt zapríčinili to trápilo najmenej. Nikto z nich sa o vdovy a siroty riadne nepostaral.

Všetkých tých vojakov za to, že ich čakal taký krutý osud pri pohľade na pamätník v parku v mojom rodnom meste úprimne ľutujem a s hlbokou úctou sa klaniam pre to všetko, čo museli zažiť vo svojom krátkom živote. Vo svojom okolí v dedinách a mestách, ktoré som doposiaľ navštívil som vždy takýto pamätník našiel a bolo vidieť, že domáci sa o jeho vzhľad a okolie starajú.

Smutné je, že  napriek tomu sa v dnešnej dobe nájdu ešte predstavitelia mesta na Slovensku,  ktorí ani po sto rokoch nie sú schopní si svojich rodákov padlých na bojiskách tejto krvavej vojny uctiť, keď už nie postavením pamätníka tak aspoň pamätnej tabule.

V Kragujevaci popraveného Jozefa Miklušičáka a ostatných padlých vojakov si nemá kto, kde a ako pripomenúť pre lajdáctvo preživších.

To je evidentný príklad totálnej absencie empatie a úcty ku týmto svojim spoluobčanom.

Zato si ale nezabudli – zrejme z vďaky, vraziť v roku 1991 oficiálny symbol Rakúsko – Uhorskej monarchie – dvojhlavého orla aj s cisárskymi insigniami medzi patrónov svojho mesta Šimona a Júdu do svojho mestského erbu bez predchádzajúceho súhlasu Heraldickej komisie. A aby toho nebolo málo, ešte ho vrazili aj medzi svojich slávnych a významných rodákov na múr slávy, či ako tomu hovoria, na prostriedku námestia. Neberúc pritom do úvahy, že práve viacerí ich významní rodáci boli za Rakúsko-Uhorskej monarchie pre vlastenecké cítenie šikanovaní a prenasledovaní, iní boli prinútení opustiť rodný kraj.

Poznamenávam, že takáto podobu dvojhlavého orla, aká sa nachádza už iba v mestskom erbe najsevernejšieho okresného mesta na Slovensku sa nenacháda ani v žiadnom erbe mesta v Rakúsku, čo mám riadne overené.

Tvrdenie tých, čo toto vymysleli, že sa vrátili k  erbu z r. 1777 a že to bolo z vďaky Márii Terézii, ktorá im túto osadu v tom roku povýšila na mesto, udelila právo na štyri jarmoky v roku a štvrtkové trhy v žiadnom prípade neobstojí. Takýto dvojhlavý orol s ňou a jej rodom nemá nič spoločné, lebo Habsburgovci majú vo svojom erbe iné zviera. Podoba tohto dvojhlavého orla bola mimochodom do r. 1918 na úradných pečiatkach, listinách a označeniach úradných budov  všetkých miest a obcí Rakúko-Uhorska, teda až do jej zániku.

Toto je zase exemplárny prípad straty historickej pamäte, absencia vlastenectva a prejav servilnosti voči monarchii v ktorej sa Slovákom permanentne upierali akékoľvek práva najmä posledných päťdesiat rokov jej trvania.

Všetci tí, ktorí tento stav v Námestove zavinili a trpia sa môžu hanbiť. Ak si myslia, že týmto dvojhlavým cisárskym orlom zaniknutého monarchistického zriadenia v ktorom bolo našim predkom súdené žiť sa stali svetovejšími, tak sa hlboko mýlia. Iba sa usvedčujú zo svojej provinčnej malomeštiackej zadubenosti a že výrok J.M. Hurbana: „ Národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých“ nestratil na svojej aktuálnosti a pravde.