patriot

Rozmýšľam už dva dni či mám vôbec reagovať na neúmyselný omyl nemeckého dídžeja pri spustení Slovinskej hymny po našom sobotňajšom víťazstve na majstrovstvách sveta v hokeji nad Talianskom a na reakcie pod článkom v Pravde k tejto udalosti.
Viac ako tento omyl ma totiž dožrali reakcie niektorých fanúšikov na tomto zápase a po ňom pred štadiónom ako to bolo vidieť v TV novinách na JOJ-ke. Potácajúci ožrani s fľašami v ruke nad hlavou hulákali čosi čo mala podľa nich byť slovenská hymna. Na ďalšom zábere zase ďalšia partia v krčme pripito sa knísajúci tiež s fľaškou v ruke – veď ako ináč – tiež zavýjali čosi čo tiež nemá so slovenskou hymnou nič spoločné. No a do tretice sme mali možnosť vidieť partiu fanúšikov sediacich a spievajúcich v autobuse. Najprv som si myslel, že idú z výletu a spievajú si sláva nášmu výletu, nezmokli sme už sme tu. Až komentár k šotu ma presvedčil, že to mala byť naša hymna.
Reakcie čitateľov pod článkom a niektorých politikov a poslancov sa týkali vo väčšine iba kritiky nešťastného omylu dídžeja, všeobecne pomenovanú ako blamáž, žiadna ale chovania slovenských fanúšikov. Usporiadatelia sa ospravedlnili, hanba však zostala u nás doma.
Viete, som zo starej školy v ktorej nás učili, že pri hymne sa máme postaviť a stáť v pozore, bez čiapky na hlave a ten kto nevie poriadne spievať, nech radšej mlčí alebo si jej slová aspoň v duchu alebo potichu hovorí. To preto, aby pred ostatnými nevyzeral ako nevychovaný hlupák.
Neviem teda kto a čo učia v tých školách teraz, kedˇ chovanie niektorých ľudí pri štátnej hymne pripomína skôr stádo idiotov bez štipky úcty ku symbolu štátnosti.
V cudzom oku vidia smietku, vo vlastnom však brvná o ktoré by sa potkol aj slon im nevadia. Hrdí a slušní fanúšikovia by vstali a hymnu odspievali. Radosť z víťazstva sa dá vyjadriť i slušným spôsobom tak, ako to robí aj väčšina priaznivcov športu. Hulváti sa prejavia agresivitou ako v tomto prípade. Tak čia je to blamáž?
Strelili sme si vlastný gól.
Vlastne, aj čo sa dá čakať. V televízii vzory nevidieť a od politikov tiež nič rozumné a poučné k vlastnej štátnosti nepočuť. Nevážia si nadobudnutú slobodou a štátnosť za ktorú nemuseli precediť kvapku krvi, preto sa k nej stavajú ľahostajne a bezcitne. Poklonkovanie cudzím a falošným symbolom sa stalo módou počnúc prezidentom Slovenskej republiky, cez predstaviteľov vlády a poslancov je smutným obrazom nášho vlasteneckého cítenia. A toto nemusí dobre skončiť.