patriot

Nestal sa včera, ani vlani, stal sa 4.mája 1970 na univerzite v Kente, amerického štátu Ohio. Nespáchal ho nejaký nesvojprávny ozbrojený občan, ani zo skúšky vyrazený študent, ani ohrdnutý paroháč. Páchateľ bol guvernér James Allen Rhodes a ním povolaná národná garda. Postihnutí neboli vagabundi, ktorí by rabovali ale účastníci mierového pochodu a potenciálni odvedenci do armády Spojených štátov amerických, ktoré v tom čase viedli agresívnu vojnu vo Vietname. Vojnu, ktorú sami vyprovokovali incidentom v Tonkinskom zálive a v ktorej zahynulo okrem troch miliónov Vietnamcov a ich spustošenej krajiny na ktorú zhodili 6,7 milióna ton bômb (na Nemecko cez 2.svetovú vojnu 2,7 mil.ton), zahynulo aj 58 169 a asi 304 000 zranených z takmer 2,59 milióna amerických vojakov. Richard Nixon, ktorý pri svojich voľbách do prezidentského úradu sľuboval, že ukončí vojnu vo Vietname, na svoje sľuby evidentne rýchlo zabudol a namiesto toho vojenské ťaženie v juhovýchodnej Ázii vyeskaloval anexiou v Kambodži 30. apríla 1970. Práve študenti univerzity v Kente začali už 1. mája proti tejto invázii protestovať. Dňa 4. mája sa približne dvetisíc študentov zišlo na pozemkoch univerzity kvôli ďalšiemu plánovanému protestu. Guvernérom povolaná národná garda nariadila davu, aby sa rozišiel a pritvrdila to slzným plynom. Demonštranti na to reagovali hádzaním kameňov. Garda znova pritvrdila, nasadili bodáky a postupovali proti študentom. Keď ani toto nepomáhalo, lebo niektorí síce odišli ale znova sa vracali a po garde hádzali kamene, príslušníci gardy začali do davu strielať z poloatomatických zbraní. Štyroch študentov zastrelili a deviatich zranili. Dvaja zo zabitých boli protestujúci a dvaja tadiaľ iba prechádzali na vyučovanie. Tento masaker na univerzite vyvolal vo viacerých mestách masové protesty a demonštrácie proti vojne a proti zabíjaniu protestujúcich študentov.
V týchto dňoch teda už ubehlo päťdesiat rokov od tejto smutnej tragédie. A hoci sa denne dozviem kopu nepodstatných malicherností, klebiet o kvázi celebritách, ktoré sa odohrajú v kdejakom kúte zemegule, akosi som nepostrehol, že by som v našich médiách objavil čo i len kratučkú zmienku o týchto udalostiach a spomienku na zavraždených.
O zámerne neobjektívnej informovanosti našej verejnosti médiami už nemám dávno žiadne pochybnosti. Ani ilúzie, že sa to zmení. Ale som si naprosto istý, že ak by sa to odohralo v inej krajine, napríklad v Rusku, spomínalo by sa to každý rok. Osobne si neviem predstaviť čo to je za politika, ktorý bez pochybnosti o požehnaní takéhoto kroku vládou, povolá proti pokojnému protivojnovému protestu vyzbrojenú gardu. Že sa to napokon skončí tak, ako sa to stalo, musel predpokladať vzhľadom na v tom čase protivojnové nálady študentov, každý normálne uvažujúci človek. Čo sa evidentne netýkalo guvernéra a vlády Spojených štátov, ktorí na takéto prejavy kašľali a nespokojencov s vysielaním vojakov do vojny nazvali “neameričanmi, ktorí sú najhorší akých v Amerike majú, horší ako Ku-klux-klan, alebo komunistické elementy“.* No hlavná vec, že oni sa cítili byť demokrati.

V dnešnej dobe sa znova ozývajú nebezpečné hlasy o hľadaní nepriateľov z východu. Znova vojny chtiví gauneri hecujú ľudí proti sebe, vysielajú vojská jedným smerom kde sa šermuje zbraňami pri cudzích hraniciach a eskaluje sa napätie. Cucajú a žmýkajú peniaze zo štátnych rozpočtov aj tých chudobnejších krajín len preto, aby si zbrojárske firmy a ich lobisti mohli nafutrovať ich mastné a nenažrané bachory. Najsmutnejšie je však to, že ľuďom akoby otrnulo, nestačilo im poučenie z hrôz vojnových konfliktov a proti tendenciám ich opätovného vyvolávania ako i prekrucovaniu dejín zostali ľahostajní. Politici a média strašia všelijakými hrozbami, sankciami, falošnými správami a škandálmi, aby tak odpútali pozornosť od ešte väčšej hrozby vojnových konfliktov. A aby toho nebolo akože dosť, aj naši traja najvyšší sa museli blysnúť a z vlastnej iniciatívy – keďže sa im o to nikto neprosil – v návale horlivosti hned po inaugarácii vlády, friško museli prispieť do mlyna, aby svojim vyhlásením o našom zapájaní kde-kade tak prezentovali, kde všade, do čoho, ako, s kým a čím “ Tútokrajinu” ešte zatiahnu.

A o tom to je. A ešte ďakujem za pozornosť.

*Zdroj: Alexander Ganduci: Najväčšie lži v dejinách.